Pri komunikácii s deťmi či dospievajúcimi existuje niekoľko zásad, ktoré zefektívnia zdieľanie našich potrieb a povinností voči nim. V tomto článku si povieme ako na to.

Pri komunikácii s deťmi či dospievajúcimi existuje niekoľko zásad, ktoré zefektívnia zdieľanie našich potrieb a povinností voči nim:

• oslovenie menom,
• príjemný alebo vecný tón hlasu,
• zdvorilosť – slovíčko prosím,
• usmejme sa,
• udržiavajme s dieťaťom očný kontakt,
• jasne formulujme požiadavky,
• hovorme o zmysluplnosti toho, čo vyžadujeme,
• vhodne načasujme požiadavky - dostatočný časový priestor (povedať požiadavku včas),
• jasne stanovme termín, kedy má byť povinnosť alebo požiadavka splnená,
• rešpekt v komunikácii, hovorme priamo a stručne,
• dbajme na to, aby boli požiadavky splniteľné,
• podávajme primerané informácie,
• zameriavajme sa na problém,
• používajme humor.

V nasledujúcom texte vám ponúkneme prehľad šiestich efektívnych komunikačných schopností podľa autorov rešpektujúcej výchovy, ktoré nám pomôžu lepšie komunikovať so svojimi deťmi (Kopřiva, Nováčková, Nevolová &Kopřivová, 2012):

1. Popis, konštatovanie

Autori kladú dôraz na to, aby sme hovorili o tom, čo vnímame bez posudzovania druhého:

„Vidím, že si skoro oblečená.“ namiesto „Tebe to obliekanie ale trvá.“

Zameriavajme sa na to, čo sa stalo a nie na to, kto to urobil:

„Eva, dvere zostali otvorené.“ namiesto „Zasa si nezavrela dvere.“

Nezabúdajme pritom na priateľský alebo vecný tón hlasu, oslovenie menom. Pomôcť môžu slovíčka vidím, počujem, cítim:

„Počujem, že na seba kričíte.“

„Karolínka, vidím, že nemáš domácu úlohu.“

Využívajme otázky, ktorými žiadame informáciu alebo spoluprácu:

„Kedy začína ten obed?“ „Čo teraz navrhuješ?“

Popisom sa ale nie vždy celý problém vyrieši, a preto k popisu pridávame otázku „Čo ty na to? Čo navrhuješ? Čo si o tom myslíš ty? Čo by ti pomohlo?“, ktorou dávame najavo ochotu spolupracovať.

„Vidím, že sa s tým autíčkom chcete hrať obaja. Napadá vás, ako by ste to vyriešili?

„Vidím, že ti prišla upomienka z knižnice. Čo s tým?“

Popis používajme najmä pri prebiehajúcich činnostiach, aby sa dieťa mohlo na vec pozrieť z iného uhlu pohľadu a videlo tak súvislosti:

„Vidím, že sa snažíš dosiahnuť na poličku pre keksík. Je to dosť vysoko.“ namiesto „Čo to robíš? Zhodíš to!“

Popisovať môžeme problémy aj úspechy:

„Posledné tri dni bol v tvojej izbe poriadok. Teraz to už tak nie je. Čo by ti pomohlo dať to do poriadku?“

2. Informácia, zdieľanie (Je...; Je potrebné...; Toto robíme...; Pomôže, keď...)

Informácia predstavuje správu o tom, prečo, ako, či kedy sa niečo odohráva alebo robí, čo sa očakáva, aké sú dôsledky určitých činností alebo správania sa. Informácia má byť pravdivá. Informácia napĺňa našu potrebu zmysluplnosti, nehodnotí a neohrozuje. Núti nás premýšľať, zvažovať rôzne možnosti, porovnávať pozitíva a negatíva, rozhodovať sa. Informácia rozvíja zodpovednosť, naopak rady a pokyny rozvíjajú najmä poslušnosť. Je to oznamovacia veta v 1. osobe množného čísla alebo v 3. osobe jednotného aj množného čísla. Pomáha podávať pozitívne informácie („Máme hovoriť pravdu.“ namiesto „Klamať sa nemá.“). Aj k informácii môžeme dodať otázku typu „Čo s tým urobíme?“

Kategórie informácií:

• Informácia o súčasnej situácii:

„Anička, za 15 minút je večera. Do tej doby je potrebné uložiť hračky.“

• O zvykoch a dohovorených pravidlách:

„Na výstave hovoríme polohlasom.“

• O tom, čo pomáha v určitej situácii:

„Keď niekomu ublížime a chceme sa s ním zasa zmieriť, pomôže, keď sa ospravedlníme.“

• O dôsledkoch:

„Vlhký kabát do skrine nepatrí. Môžu od neho navlhnúť ďalšie veci.“

• O postupoch:

„Mokrý dáždnik nechávame otvorený v predsieni alebo ho dáme do umývadla.“

3. Vyjadrenie vlastných potrieb a očakávaní (Očakávam, že...; Pomohlo by mi, keby...)

Vyjadrujeme sa pozitívne, nie čo nechceme. Podávame informáciu, čo potrebujeme, chceme, alebo očakávame my sami. 

„Priala by som si, aby sme sa mohli porozprávať v pokoji.“

„Potrebujem, aby kuchynská linka bola uprataná, budem variť večeru.“

„Som dosť unavená. Pomohlo by mi, keby som si na pol hodinu mohla odpočinúť. Potom sa vám budem rada venovať.“

4. Možnosť voľby (Urobíš to tak...alebo tak...?)

Keď dávame druhým na výber, považujeme druhú osobu za kompetentnú, dávame jej možnosť rozhodnúť sa. Výber musí byť prijateľný pre obe strany a musíme to myslieť vážne. Výber nesmie byť manipuláciou. Keď sa dieťa nevie rozhodnúť a vybrať si, môžeme reagovať empaticky, poukázať na výhody a nevýhody, navrhnúť odklad rozhodnutia, alebo navrhneme, čo by sme urobili my a prečo. 

„Pôjdeme v nedeľu plávať alebo do lesa? Máte iné nápady?“ – za vlastné návrhy deti cítia väčšiu zodpovednosť a ak sú prijateľné, akceptujme ich.

• Výber „čo“:

„Vezmeš si sveter alebo mikinu?“

• Výber „kedy“:

„Zájdeš do čistiarne hneď alebo cestou na tréning?“

• Výber „poradia“:

„Najprv vyluxuješ podlahu a potom umyješ vaňu alebo naopak?“

• Výber „ako“ alebo „čím“:

„Napíšeš to rukou alebo na počítači?“

• Výber „sám“ alebo „v spolupráci“:

„Prezlečieš tie periny sama, alebo to urobíme spolu?“

• Výber „koľko“:

„Napíšeš 5 alebo 7 viet?“

5. Dve slová

Niekedy pomôžu namiesto dlhých prednášok dve slová, ktoré šetria čas a nervy. Nesmiete zabudnúť na oslovenie.

„Marko, zuby!“

„Terezka, prezuvky!“

Niekedy je potrebné vyjadriť kategorický nesúhlas namiesto kriku a vyhrážok:

„Žiadne bitky!“

„Žiadne klamstvá!“

6. Priestor pre spoluprácu a aktivitu detí (Čo s tým urobíme? Čo si o tom myslíš ty?...)

„Vonku prší. Ja viem, že sme hovorili, že pôjdeme von. Tak čo s tým?“

„Jani, pred domom zostal tvoj bicykel, už sa stmieva. Čo ty na to?“

Otázkami dávame deťom aj priestor na dialóg a premýšľanie:

„To je zaujímavá otázka, čo si o tom myslíš ty?

Pozor na to, aby sme dieťa nezahrnuli gejzírom otázok. Dajme mu svoj záujem, ale aj rešpekt:

„To vieš, že som zvedavá, ako ste sa mali na výlete. Keď sa budeš chcieť o tom porozprávať, rada ťa vypočujem. Budem v kuchyni.“

Tieto efektívne spôsoby komunikácie môžeme rôzne kombinovať. Niekedy sa však stane, že použijeme správne komunikačné spôsoby a napriek tomu, akoby to neviedlo k cieľu. Pokiaľ nejde o život a zdravie, môžeme nechať na dieťa dopadnúť prirodzené dôsledky jeho konania, čím sa u neho buduje zodpovednosť. 

Ako reagovať na pocity a problémy dieťaťa:

Rodinná poradkyňa a terapeutka Aldortová (2014) hovorí o tzv. formulácii S.A.L.V.E, ktorá rodičom pomôže orientovať sa na dieťa, ktoré prežíva rôzne negatívne emócie, alebo sa pre rodičov v danej chvíli správa neprijateľným spôsobom:

S (z ang. Separate) – oddeľte sa od správania dieťaťa a od jeho emócií pomocou tichého rozprávania samého so sebou. Ak je rodič napríklad rozčúlený (napr. v situácii, keď jeho dieťa nechce ísť domov z ihriska ani po troch hodinách), v tej chvíli nie je správne hovoriť ani konať, pretože často krát tak hovoriť a konať v skutočnosti nechce. Skúste sa zastaviť a prehrajte si v hlave, čo ste chceli urobiť. Prečítajte si v tzv. „automatickom okne“, čo by ste chceli povedať. Tá chvíľka, kedy si to predstavíte, dieťa nezraní. Vyvolá to vo vás spomienky z minulosti, ako ste už niekedy reagovali. Neskôr si tieto predstavy a myšlienky môžete v sebe analyzovať hlbšie. Často krát sa stane, že svoje pocity hnevu, úzkosti a iných emócií hneď prenášame na svoje deti. Avšak ak si uvedomíme, že nás naše myšlienky často mätú, pochopíme, že naše skutočné ja je plné bezpodmienečnej lásky.

A (attention) – venujte dieťaťu pozornosť.

L (listen) – počúvajte, čo dieťa hovorí a pozorujte, čo jeho činnosť naznačuje. Udržujte s ním očný kontakt a klaďte mu také otázky, aby sa mohlo lepšie vyrozprávať. 

V (validate) – uznajte pocity dieťaťa a potreby, ktoré prejavuje. Reagujte empaticky. Niekedy však môže byť pre dieťa nepríjemné, keď o jeho pocitoch hovoríte (napr. keď je v rozpakoch) a vtedy je dobré nehovoriť nič. 

E (empower) – povzbuďte dieťa. Prejavte dôveru v jeho schopnosti. Deti vnímajú svoje potreby, nachádzajú riešenia a majú nápady, ak cítia vieru vo vlastné schopnosti a dôveruje sa im. 

Na ilustráciu si môžeme uviesť príklad z praxe terapeutky:

Dievčatko nechce ísť domov z bazéna a vytrvalo plače. Jej mamka sa snaží potvrdiť dcérkin zážitok pri obliekaní a povie jej:

„Ty tak rada plávaš, chcela by si sa hrať vo vode ešte dlhšie?“

Dievčatko povie: „Áno, chcela by som ešte dlho skákať.“

Mamka: „Chápem ťa, vôbec sa ti nechcelo ísť z vody a museli sme ísť von.“

Dievčatko: „Zbožňujem bazén.“

Mamka: „Jasné a neznášaš, keď ťa niekto z bazéna vytiahne tak skoro.“

Dievčatko sa po rozhovore upokojilo: „Mamička, mne to už nevadí. Chcem ísť domov.“

Z príbehu vyplýva, že mamka sa pokúsila napojiť sa na svoje dieťa, empaticky objasniť realitu a jej dcérka sa s tým mohla ľahšie zmieriť.

Jednou z najefektívnejších možností, ako odpovedať svojim deťom, keď zdieľajú  svoje pocity a problémy, je podľa psychológa Gordona (2012) tzv. „kľúč k otvorenému srdcu_“ alebo _„pozvanie k rozhovoru“. Tento spôsob dodáva ľuďom odvahu, aby pokračovali v tom, čo chcú povedať. Použitie tejto metódy vyžaduje, aby rodičia svoje vlastné myšlienky a pocity držali mimo komunikačného procesu. Keď vám dieťa hovorí o nejakom probléme, môžete najprv reagovať nasledovne:

„Aha.“ „Mhm.“ „Vážne?“

„To chcem rozhodne počuť.“ „Zaujíma ma, ako to vidíš ty.“ Poď, porozprávame sa o tom.“ „Mám pocit, že je to pre teba dôležité.“

Gordon (2012) ďalej hovorí, že dôležité je nielen otvoriť srdce dieťaťu, ale nechať tieto dvere aj naďalej otvorené. To môžeme urobiť pasívnym počúvaním (tichom) alebo ešte účinnejším aktívnym počúvaním. Pri aktívnom počúvaní sa teda príjemca (rodič) snaží pochopiť, čo odosielateľ (dieťa) cíti, alebo čo jeho zdieľanie znamená. Svoje porozumenie rodič preformuluje do vlastných slov, čím vyšle spätnú väzbu dieťaťu, či správne porozumel jeho slovám či pocitom. Rodič má možnosť overiť si u dieťaťa, či mu porozumel, keďže sa v realite často stáva, že dochádza ku komunikačným nedorozumeniam. 

Uvedieme si príklad aktívneho počúvania:

Dieťa: „Dávid mi zobral autíčko.“

Rodič: „Asi sa cítiš hrozne. Nepáči sa ti, keď ti ho berie.“

Dieťa: „To teda nepáči.“

alebo:

Dieťa: „Od tej doby, čo Tomáš odišiel na prázdniny, sa nemám s kým hrať. Neviem, čo tu mám robiť.“

Rodič: „Chýba ti niekto ako Tomáš, s kým by si sa mohol hrať. Premýšľaš, čím by si sa mohol zabaviť.“

Dieťa: „Áno. Dúfam, že ma niečo napadne.“

Gordon (2012) tiež hovorí, ako dieťa efektívne konfrontovať, keď sa správa neprijateľným spôsobom, ktorý narúša právo rodiča uspokojovať svoje vlastné potreby alebo sa stavia do cesty pokojného prežívania života. Ide o tzv. „JA zdieľanie“ alebo Ja výrok namiesto „Ty zdieľanie“ (v ktorom sa hodnotí správanie dieťaťa, čo patrí medzi neefektívne spôsoby komunikácie).

JA zdieľanie obsahuje tri časti: 

• popis neprijateľného správania – rodič jednoducho popíše nevhodné správanie dieťaťa bez jeho hodnotenia alebo posudzovania

„Prišla si o hodinu neskôr a nezavolala si mi, aby si mi to povedala.“ namiesto „To bolo od teba bezohľadné, že si nezavolala.“

• popis pocitu rodiča

„Mala som o teba strach.“

• popis, ako konkrétne sa správanie dieťaťa rodiča dotýka

„Stále som musela myslieť na to, kde si a nemohla som sa sústrediť na svoju prácu.“

Ja zdieľanie môže priniesť prekvapivé výsledky, pretože deti sú často udivené, ako sa ich rodičia skutočne cítia a často si neuvedomujú, ako ich správanie ovplyvňuje druhých. 

Pokúsme sa pri komunikácii so svojimi deťmi využívať vyššie spomenuté efektívne spôsoby a vyvarujme sa tých neefektívnych a zraňujúcich spôsobov. Aj keď sa nám to nemusí vždy podariť, je dôležité, že sa o to budeme častejšie pokúšať a naše deti s nami zažijú aj tento spôsob rozprávania sa. Budujme tak s deťmi dôvernejší vzťah s dôrazom na vzájomný rešpekt a pochopenie. 

Chcete vedieť viac? Prvú časť nášho seriálu o komunikácii s deťmi nájdete tu.

Spracovala: Mgr. Andrea Čemanová - psychologička

Zdroje:

Aldortová, N. (2014). Vychovávame deti a rastieme s nimi. Praha, Česká republika: Práh.

Gordon, T. (2012).Výchova bez poražených. Řešení konfliktu mezi rodiči a dětmi. Praha, Česká republika: Malvern.

Kopřiva, P. , Nováčková, J., Nevolovová, D. & Kopřivová, T. (2012). Respektovat a být respektován. Bystřice pod Hostýnem, Česká republika: Pavel Kopřiva – Spirála.