Centrum poradenstva a prevencie, Zuzkin park 10, Košice ako zamestnávateľ informuje podľa § 84 ods. 1 zákona č. 138/2019 Z. z. o voľnom pracovnom mieste v kategórii  odborný zamestnanec – **logopéd** – od 1.9.2024.                                                            [Informácie o voľnom pracovnom mieste logopéda](https://api.cppke.sk/uploads/Volne_miesto_logoped_61e9e6b73e.pdf)

small_info.jpg

thumbnail_info.jpg

info.jpg

Vážení odborní zamestnanci, zverejňujeme informácie o voľnom pracovnom mieste.

Voľné pracovné miesto - logopéd - od 1.9.2024

Riaditeľstvo poradenského zariadenia oznamuje, že v dôsledku transformácie systému poradenstva a prevencie v Slovenskej republike sa od 1. januára 2023 stávame **Centrom poradenstva a prevencie**, poskytujúcim služby 3. a 4. stupňa podpory našim klientom na troch pracoviskách:

*   **Pracovisko Zuzkin park 10, Košice**
*   **Elokované pracovisko Bocatiova 1, Košice**
*   **Elokované pracovisko Galaktická 11, Košice.**

large_Obrázok budovy centrálneho pracoviska Zuzkin park 10

medium_Obrázok budovy centrálneho pracoviska Zuzkin park 10

small_Obrázok budovy centrálneho pracoviska Zuzkin park 10

thumbnail_Obrázok budovy centrálneho pracoviska Zuzkin park 10

Obrázok budovy centrálneho pracoviska Zuzkin park 10

Vážení klienti, riaditelia škôl, odborní a pedagogickí zamestnanci škôl v územnej pôsobnosti pracoviska

Oznam o zmene názvu a pracoviskách od 1.1.2023

large_udalost1.jpeg

medium_udalost1.jpeg

small_udalost1.jpeg

thumbnail_udalost1.jpeg

udalost1.jpeg

Pre riaditeľov základných a stredných škôl v územnej pôsobnosti CPPPaP

Informácie o projekte Predchádzanie vzniku krízových situácií počas mimoriadnej situácie v dôsledku vojnových udalostí na Ukrajine

Pri komunikácii s deťmi či dospievajúcimi existuje niekoľko zásad, ktoré zefektívnia zdieľanie našich potrieb a povinností voči nim:

*   oslovenie menom,
*   príjemný alebo vecný tón hlasu,
*   zdvorilosť – slovíčko prosím,
*   usmejme sa,
*   udržiavajme s dieťaťom očný kontakt,
*   jasne formulujme požiadavky,
*   hovorme o zmysluplnosti toho, čo vyžadujeme,
*   vhodne načasujme požiadavky - dostatočný časový priestor (povedať požiadavku včas),
*   jasne stanovme termín, kedy má byť povinnosť alebo požiadavka splnená,
*   rešpekt v komunikácii, hovorme priamo a stručne,
*   dbajme na to, aby boli požiadavky splniteľné,
*   podávajme primerané informácie,
*   zameriavajme sa na problém,
*   používajme humor.

V nasledujúcom texte vám ponúkneme prehľad šiestich efektívnych komunikačných schopností podľa autorov rešpektujúcej výchovy, ktoré nám pomôžu lepšie komunikovať so svojimi deťmi (Kopřiva, Nováčková, Nevolová &Kopřivová, 2012):

## 1\. Popis, konštatovanie

Autori kladú dôraz na to, aby sme hovorili o tom, čo vnímame bez posudzovania druhého:

„_Vidím, že si skoro oblečená_.“ namiesto „_Tebe to obliekanie ale trvá_.“

Zameriavajme sa na to, čo sa stalo a nie na to, kto to urobil:

„_Eva, dvere zostali otvorené_.“ namiesto „_Zasa si nezavrela dvere_.“

Nezabúdajme pritom na priateľský alebo vecný tón hlasu, oslovenie menom. Pomôcť môžu slovíčka vidím, počujem, cítim:

_„Počujem, že na seba kričíte.“_

_„Karolínka, vidím, že nemáš domácu úlohu.“_

Využívajme otázky, ktorými žiadame informáciu alebo spoluprácu:

_„Kedy začína ten obed?“ „Čo teraz navrhuješ?“_

Popisom sa ale nie vždy celý problém vyrieši, a preto k popisu pridávame otázku „Čo ty na to? Čo navrhuješ? Čo si o tom myslíš ty? Čo by ti pomohlo?“, ktorou dávame najavo ochotu spolupracovať.

_„Vidím, že sa s tým autíčkom chcete hrať obaja. Napadá vás, ako by ste to vyriešili?_

_„Vidím, že ti prišla upomienka z knižnice. Čo s tým?“_

Popis používajme najmä pri prebiehajúcich činnostiach, aby sa dieťa mohlo na vec pozrieť z iného uhlu pohľadu a videlo tak súvislosti:

„_Vidím, že sa snažíš dosiahnuť na poličku pre keksík. Je to dosť vysoko.“_ namiesto _„Čo to robíš? Zhodíš to!“_

Popisovať môžeme problémy aj úspechy:

_„Posledné tri dni bol v tvojej izbe poriadok. Teraz to už tak nie je. Čo by ti pomohlo dať to do poriadku?“_

## 2\. Informácia, zdieľanie (Je...; Je potrebné...; Toto robíme...; Pomôže, keď...)

Informácia predstavuje správu o tom, prečo, ako, či kedy sa niečo odohráva alebo robí, čo sa očakáva, aké sú dôsledky určitých činností alebo správania sa. Informácia má byť pravdivá. Informácia napĺňa našu potrebu zmysluplnosti, nehodnotí a neohrozuje. Núti nás premýšľať, zvažovať rôzne možnosti, porovnávať pozitíva a negatíva, rozhodovať sa. Informácia rozvíja zodpovednosť, naopak rady a pokyny rozvíjajú najmä poslušnosť. Je to oznamovacia veta v 1. osobe množného čísla alebo v 3. osobe jednotného aj množného čísla. Pomáha podávať pozitívne informácie _(„Máme hovoriť pravdu.“_ namiesto „Klamať sa nemá.“). Aj k informácii môžeme dodať otázku typu _„Čo s tým urobíme?“_

Kategórie informácií:

*   Informácia o súčasnej situácii:

_„Anička, za 15 minút je večera. Do tej doby je potrebné uložiť hračky.“_

*   O zvykoch a dohovorených pravidlách:

_„Na výstave hovoríme polohlasom.“_

*   O tom, čo pomáha v určitej situácii:

_„Keď niekomu ublížime a chceme sa s ním zasa zmieriť, pomôže, keď sa ospravedlníme.“_

*   O dôsledkoch:

_„Vlhký kabát do skrine nepatrí. Môžu od neho navlhnúť ďalšie veci.“_

*   O postupoch:

_„Mokrý dáždnik nechávame otvorený v predsieni alebo ho dáme do umývadla.“_

## 3\. Vyjadrenie vlastných potrieb a očakávaní (Očakávam, že...; Pomohlo by mi, keby...)

Vyjadrujeme sa pozitívne, nie čo nechceme. Podávame informáciu, čo potrebujeme, chceme, alebo očakávame my sami. 

_„Priala by som si, aby sme sa mohli porozprávať v pokoji.“_

_„Potrebujem, aby kuchynská linka bola uprataná, budem variť večeru.“_

_„Som dosť unavená. Pomohlo by mi, keby som si na pol hodinu mohla odpočinúť. Potom sa vám budem rada venovať.“_

## 4\. Možnosť voľby (Urobíš to tak...alebo tak...?)

Keď dávame druhým na výber, považujeme druhú osobu za kompetentnú, dávame jej možnosť rozhodnúť sa. Výber musí byť prijateľný pre obe strany a musíme to myslieť vážne. Výber nesmie byť manipuláciou. Keď sa dieťa nevie rozhodnúť a vybrať si, môžeme reagovať empaticky, poukázať na výhody a nevýhody, navrhnúť odklad rozhodnutia, alebo navrhneme, čo by sme urobili my a prečo. 

_„Pôjdeme v nedeľu plávať alebo do lesa? Máte iné nápady?“_ – za vlastné návrhy deti cítia väčšiu zodpovednosť a ak sú prijateľné, akceptujme ich.

*   Výber „čo“:

_„Vezmeš si sveter alebo mikinu?“_

*   Výber „kedy“:

_„Zájdeš do čistiarne hneď alebo cestou na tréning?“_

*   Výber „poradia“:

_„Najprv vyluxuješ podlahu a potom umyješ vaňu alebo naopak?“_

*   Výber „ako“ alebo „čím“:

_„Napíšeš to rukou alebo na počítači?“_

*   Výber „sám“ alebo „v spolupráci“:

_„Prezlečieš tie periny sama, alebo to urobíme spolu?“_

*   Výber „koľko“:

_„Napíšeš 5 alebo 7 viet?“_

## 5\. Dve slová

Niekedy pomôžu namiesto dlhých prednášok dve slová, ktoré šetria čas a nervy. Nesmiete zabudnúť na oslovenie.

_„Marko, zuby!“_

_„Terezka, prezuvky!“_

Niekedy je potrebné vyjadriť kategorický nesúhlas namiesto kriku a vyhrážok:

_„Žiadne bitky!“_

_„Žiadne klamstvá!“_

## 6\. Priestor pre spoluprácu a aktivitu detí (Čo s tým urobíme? Čo si o tom myslíš ty?...)

_„Vonku prší. Ja viem, že sme hovorili, že pôjdeme von. Tak čo s tým?“_

_„Jani, pred domom zostal tvoj bicykel, už sa stmieva. Čo ty na to?“_

Otázkami dávame deťom aj priestor na dialóg a premýšľanie:

_„To je zaujímavá otázka, čo si o tom myslíš ty?_

Pozor na to, aby sme dieťa nezahrnuli gejzírom otázok. Dajme mu svoj záujem, ale aj rešpekt:

_„To vieš, že som zvedavá, ako ste sa mali na výlete. Keď sa budeš chcieť o tom porozprávať, rada ťa vypočujem. Budem v kuchyni.“_

Tieto efektívne spôsoby komunikácie môžeme rôzne kombinovať. Niekedy sa však stane, že použijeme správne komunikačné spôsoby a napriek tomu, akoby to neviedlo k cieľu. Pokiaľ nejde o život a zdravie, môžeme nechať na dieťa dopadnúť prirodzené dôsledky jeho konania, čím sa u neho buduje zodpovednosť. 

## Ako reagovať na pocity a problémy dieťaťa:

Rodinná poradkyňa a terapeutka Aldortová (2014) hovorí o tzv. formulácii S.A.L.V.E, ktorá rodičom pomôže orientovať sa na dieťa, ktoré prežíva rôzne negatívne emócie, alebo sa pre rodičov v danej chvíli správa neprijateľným spôsobom:

**S** (z ang. Separate) – oddeľte sa od správania dieťaťa a od jeho emócií pomocou tichého rozprávania samého so sebou. Ak je rodič napríklad rozčúlený (napr. v situácii, keď jeho dieťa nechce ísť domov z ihriska ani po troch hodinách), v tej chvíli nie je správne hovoriť ani konať, pretože často krát tak hovoriť a konať v skutočnosti nechce. Skúste sa zastaviť a prehrajte si v hlave, čo ste chceli urobiť. Prečítajte si v tzv. „automatickom okne“, čo by ste chceli povedať. Tá chvíľka, kedy si to predstavíte, dieťa nezraní. Vyvolá to vo vás spomienky z minulosti, ako ste už niekedy reagovali. Neskôr si tieto predstavy a myšlienky môžete v sebe analyzovať hlbšie. Často krát sa stane, že svoje pocity hnevu, úzkosti a iných emócií hneď prenášame na svoje deti. Avšak ak si uvedomíme, že nás naše myšlienky často mätú, pochopíme, že naše skutočné ja je plné bezpodmienečnej lásky.

**A** (attention) – venujte dieťaťu pozornosť.

**L** (listen) – počúvajte, čo dieťa hovorí a pozorujte, čo jeho činnosť naznačuje. Udržujte s ním očný kontakt a klaďte mu také otázky, aby sa mohlo lepšie vyrozprávať. 

**V** (validate) – uznajte pocity dieťaťa a potreby, ktoré prejavuje. Reagujte empaticky. Niekedy však môže byť pre dieťa nepríjemné, keď o jeho pocitoch hovoríte (napr. keď je v rozpakoch) a vtedy je dobré nehovoriť nič. 

**E** (empower) – povzbuďte dieťa. Prejavte dôveru v jeho schopnosti. Deti vnímajú svoje potreby, nachádzajú riešenia a majú nápady, ak cítia vieru vo vlastné schopnosti a dôveruje sa im. 

_Na ilustráciu si môžeme uviesť príklad z praxe terapeutky_:

Dievčatko nechce ísť domov z bazéna a vytrvalo plače. Jej mamka sa snaží potvrdiť dcérkin zážitok pri obliekaní a povie jej:

_„Ty tak rada plávaš, chcela by si sa hrať vo vode ešte dlhšie?“_

Dievčatko povie: _„Áno, chcela by som ešte dlho skákať.“_

Mamka: _„Chápem ťa, vôbec sa ti nechcelo ísť z vody a museli sme ísť von.“_

Dievčatko: _„Zbožňujem bazén.“_

Mamka: _„Jasné a neznášaš, keď ťa niekto z bazéna vytiahne tak skoro.“_

Dievčatko sa po rozhovore upokojilo: _„Mamička, mne to už nevadí. Chcem ísť domov.“_

Z príbehu vyplýva, že mamka sa pokúsila napojiť sa na svoje dieťa, empaticky objasniť realitu a jej dcérka sa s tým mohla ľahšie zmieriť.

Jednou z najefektívnejších možností, ako odpovedať svojim deťom, keď zdieľajú  svoje pocity a problémy, je podľa psychológa Gordona (2012) tzv. „_kľúč k otvorenému srdcu\_“ alebo \_„pozvanie k rozhovoru“_. Tento spôsob dodáva ľuďom odvahu, aby pokračovali v tom, čo chcú povedať. Použitie tejto metódy vyžaduje, aby rodičia svoje vlastné myšlienky a pocity držali mimo komunikačného procesu. Keď vám dieťa hovorí o nejakom probléme, môžete najprv reagovať nasledovne:

_„Aha.“ „Mhm.“ „Vážne?“_

_„To chcem rozhodne počuť.“ „Zaujíma ma, ako to vidíš ty.“ Poď, porozprávame sa o tom.“ „Mám pocit, že je to pre teba dôležité.“_

Gordon (2012) ďalej hovorí, že dôležité je nielen otvoriť srdce dieťaťu, ale nechať tieto dvere aj naďalej otvorené. To môžeme urobiť _pasívnym počúvaním_ (tichom) alebo ešte účinnejším _aktívnym počúvaním_. Pri aktívnom počúvaní sa teda príjemca (rodič) snaží pochopiť, čo odosielateľ (dieťa) cíti, alebo čo jeho zdieľanie znamená. Svoje porozumenie rodič preformuluje do vlastných slov, čím vyšle spätnú väzbu dieťaťu, či správne porozumel jeho slovám či pocitom. Rodič má možnosť overiť si u dieťaťa, či mu porozumel, keďže sa v realite často stáva, že dochádza ku komunikačným nedorozumeniam. 

Uvedieme si príklad aktívneho počúvania:

Dieťa: _„Dávid mi zobral autíčko.“_

Rodič: _„Asi sa cítiš hrozne. Nepáči sa ti, keď ti ho berie.“_

Dieťa: _„To teda nepáči.“_

alebo:

Dieťa: _„Od tej doby, čo Tomáš odišiel na prázdniny, sa nemám s kým hrať. Neviem, čo tu mám robiť.“_

Rodič: _„Chýba ti niekto ako Tomáš, s kým by si sa mohol hrať. Premýšľaš, čím by si sa mohol zabaviť.“_

Dieťa: _„Áno. Dúfam, že ma niečo napadne.“_

Gordon (2012) tiež hovorí, ako dieťa efektívne konfrontovať, keď sa správa neprijateľným spôsobom, ktorý narúša právo rodiča uspokojovať svoje vlastné potreby alebo sa stavia do cesty pokojného prežívania života. Ide o tzv. _„JA zdieľanie“_ alebo Ja výrok namiesto „Ty zdieľanie“ (v ktorom sa hodnotí správanie dieťaťa, čo patrí medzi neefektívne spôsoby komunikácie).

_JA zdieľanie_ obsahuje tri časti: 

*   popis neprijateľného správania – rodič jednoducho popíše nevhodné správanie dieťaťa bez jeho hodnotenia alebo posudzovania

_„Prišla si o hodinu neskôr a nezavolala si mi, aby si mi to povedala.“_ namiesto _„To bolo od teba bezohľadné, že si nezavolala.“_

*   popis pocitu rodiča

_„Mala som o teba strach.“_

*   popis, ako konkrétne sa správanie dieťaťa rodiča dotýka

_„Stále som musela myslieť na to, kde si a nemohla som sa sústrediť na svoju prácu.“_

Ja zdieľanie môže priniesť prekvapivé výsledky, pretože deti sú často udivené, ako sa ich rodičia skutočne cítia a často si neuvedomujú, ako ich správanie ovplyvňuje druhých. 

Pokúsme sa pri komunikácii so svojimi deťmi využívať vyššie spomenuté efektívne spôsoby a vyvarujme sa tých neefektívnych a zraňujúcich spôsobov. Aj keď sa nám to nemusí vždy podariť, je dôležité, že sa o to budeme častejšie pokúšať a naše deti s nami zažijú aj tento spôsob rozprávania sa. Budujme tak s deťmi dôvernejší vzťah s dôrazom na vzájomný rešpekt a pochopenie. 

Chcete vedieť viac? Prvú časť nášho seriálu o komunikácii s deťmi nájdete [tu](https://www.cpppapke.sk/aktuality/blog/ako-hovorit-z-detmi-i-neefektivne-sposoby-komunikacie).

**Spracovala:** Mgr. Andrea Čemanová - psychologička

---

**Zdroje:**

Aldortová, N. (2014). Vychovávame deti a rastieme s nimi. Praha, Česká republika: Práh.

Gordon, T. (2012).Výchova bez poražených. Řešení konfliktu mezi rodiči a dětmi. Praha, Česká republika: Malvern.

Kopřiva, P. , Nováčková, J., Nevolovová, D. & Kopřivová, T. (2012). Respektovat a být respektován. Bystřice pod Hostýnem, Česká republika: Pavel Kopřiva – Spirála.

large_https://images.pexels.com/photos/3806953/pexels-photo-3806953.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-elly-fairytale-3806953.jpg&fm=jpg

medium_https://images.pexels.com/photos/3806953/pexels-photo-3806953.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-elly-fairytale-3806953.jpg&fm=jpg

small_https://images.pexels.com/photos/3806953/pexels-photo-3806953.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-elly-fairytale-3806953.jpg&fm=jpg

thumbnail_https://images.pexels.com/photos/3806953/pexels-photo-3806953.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-elly-fairytale-3806953.jpg&fm=jpg

https://images.pexels.com/photos/3806953/pexels-photo-3806953.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-elly-fairytale-3806953.jpg&fm=jpg

Pri komunikácii s deťmi či dospievajúcimi existuje niekoľko zásad, ktoré zefektívnia zdieľanie našich potrieb a povinností voči nim. V tomto článku si povieme ako na to.

Ako hovoriť s deťmi II. | Efektívne spôsoby komunikácie

V rámci spôsobov výchovy detí existujú rôzne prístupy. Ja by som sa rada zamerala na partnerský prístup vo vzťahoch a výchove. Dnešný svet neustále dáva do popredia rovnosť, slobodu a možnosť voľby. Častokrát sa vo svojej praxi stretávame s tým, že rodičia sa nám sťažujú, ako ťažko sa im komunikuje s ich vlastnými deťmi, ako im chcú len dobre a oni ich ignorujú alebo odvrávajú a nechcú si plniť svoje povinnosti. Rovnako sa im často s ničím nechcú zdôveriť  a všetko z nich musia ťahať ako z chlpatej deky. Do istej miery si môžeme takéto správanie vysvetliť príznakmi puberty či obdobiami vzdoru a mnohými inými faktormi a ich kombináciami. No v neposlednom rade musíme poukázať na spôsob výchovy rodičov a budovania ich vzťahu s deťmi. Všetci z nás sme počas života získali určité návyky v myslení a správaní a nie je ľahké ich meniť. Partnerský prístup sa mnohým ľuďom na prvý pohľad môže zdať ako príliš benevolentný spôsob výchovy, ktorý deťom neurčuje hranice správania sa. Tento spôsob je však podľa mnohých odborníkov priam nutný na to, aby z detí vyrástli kompetentní a zodpovední ľudia. _„Partnerský prístup k dieťaťu je základom demokratického štýlu výchovy. Tento prístup je založený na rovnocennosti a rešpektovaní dôstojnosti dieťaťa.“_(Kopřiva, Nováčková, Nevolová & Kopřivová, 2012). Vymedzovanie hraníc pri tomto prístupe je však vo výchove naďalej nutné.

Teraz si uvedieme, ktoré spôsoby komunikácie nie sú efektívne, sú často zraňujúce a môžu v nás vyvolávať negatívne pocity, vzdor, drzú odpoveď a iné. Je dôležité, ako a čo hovoríme, ako rodič sprostredkuje svoje oprávnené požiadavky dieťaťu. Dospelí často vidia, že deti vykonajú ich požiadavku s istou mierou neochoty, alebo sa jej splneniu všetkými možnými spôsobmi snažia vyhnúť. Dospelí tak usúdia, že sú lenivé a nezodpovedné. Preto spôsob, akým zdieľame svoje požiadavky, by sa mal vyhnúť určitým neefektívnym technikám a mali by sme tiež dodržiavať isté zásady, ktoré si teraz bližšie popíšeme podľa autorov knihy „Respektovat a být respektován“ - Kopřiva, Nováčková, Nevolová &Kopřivová, 2012. To, prečo používame neefektívne komunikačné postupy, je dôsledkom sociálneho učenia, nášho emočného stavu a neznalosti iných spôsobov komunikácie. 

> **Ty zasa, vždy, neustále**...výčitky a obviňovanie.             

„Zase si si neodložila svoje veci! Naozaj ti to musím pripomínať každý deň? ...“

Inak by sme mohli reagovať takto: „Lenka, tvoje nohavice (pozor na tón hlasu!). Bola by som rada, keby sme v spoločných priestoroch udržiavali poriadok, tak ako sme sa na tom dohodli.“

> **Mal/-a by si si uvedomiť, že**... poučovanie, vysvetľovanie, moralizovanie.

Rodičia týmto spôsobom nehovoria s dieťaťom iba na neho. Poučovanie nie je výchova. Hovoriť o pravidlách, zásadách, dôsledkoch a hodnotách sa samozrejme má, ale spôsobom vedenia skutočného dialógu vo chvíľach pohody. Deti by mali dostať čo najväčší priestor k vyjadreniu svojich názorov a návrhov. 

> **Toto si urobil zle**.. kritika, zameranie sa na chyby.

„Toto cvičenie si úplne pokazil, máš tu more chýb.“

Inak by sme sa mohli vyjadriť takto: „Z desiatich viet máš šesť úplne správne. Potom je tam jedno slovo nesprávne preložené a dve slovesá sú v nesprávnom čase.“ 

Kritika často vyvoláva pocity menejcennosti, hnevu a vzdoru, pretože sa dotýka priamo našej vlastnej hodnoty. Namiesto kritiky je dobré podať kvalitnú spätnú väzbu, ktorá začína pozitívnym popisom. Ak je potrebné niečo zlepšiť, spätná väzba ukazuje ako. 

> **Ja kvôli tebe**... lamentácia, citové vydieranie.

„Ty ma raz utrápiš. Raz z vás určite dostanem infarkt.“

Tieto vety vzbudzujú pocity viny a ak sa naozaj splnia, tak dieťa môže mať dlhodobú traumu, pretože cíti zodpovednosť za to, čo sa stalo.

Inak by sme to mohli povedať takto: „Cítim sa zle, som unavená, potrebovala by som trochu pochopenia a odpočinku.“

> **Nerob to, lebo sa ti stane**... zákazy a varovania.

„Nešliap do tej kaluže, budeš celý mokrý a prechladneš.“ „Nelez na ten múrik, spadneš!“

Vytvárame tak svet, ktorý je nebezpečný a zároveň vytvárame strach u detí. Dávame preto prednosť informáciám v pozitívnej forme, čo dieťa má alebo môže urobiť, nie čo nemá. „Mláky sa dajú obísť.“ namiesto „Nešliap do tej kaluže.“ 

> **Z teba raz vyrastie**... negatívne scenáre, proroctvo.

„Rastieš pre kriminál.“

Čomu sa venuje pozornosť, to sa rozrastá. Preto je lepšie použiť napríklad výrok: „Takéto správanie sa mi naozaj nepáči.“

> **On je taký**... nálepkovanie.

„Oliver je dosť agresívny, stále niekomu ubližuje.“ 

Sú to výroky, ktoré znižujú sebaúctu dieťaťa a tak deti často rezignujú a prijímajú rolu nálepky. 

Pozor na pozitívne nálepky: „To je také dobré, poslušné dievčatko.“ – dieťa môže nadobúdať pocit, aby sa správalo tak, ako to očakávajú druhí (musím byť vždy dobrá, poslušná). A to môže viesť k potláčaniu svojich vlastných emócií. 

> **Urob**... pokyny.

„Dojedz to mäso. Daj si dole čiapku. Uprac si.“

Pokyny môžu vyvolávať pocity nekompetentnosti a závislosti na rozhodovaní druhých. Uberajú sa tak príležitosti, kedy sa dieťa môže učiť rozhodovať sa a brať za svoje rozhodnutia zodpovednosť. Vzbudzuje to podráždenosť – „Nehovor mi stále, čo mám robiť.“ 

Namiesto pokynov je vhodné podávať informácie. „Menší kúsok mäsa sa dá lepšie požuť.“ namiesto „Rozkrájaj si to mäso.“ „Pred večerou ukladáme všetky hračky na miesto“ namiesto „Upracte si hračky!“  alebo môžeme využiť možnosť voľby: „Urobíš to teraz alebo až keď sa naješ?“

> **Okamžite bež a urob to**... príkazy.

„Okamžite pozbieraj tie kocky!“

Deti nemajú radi, keď im niekto rozkazuje a neznášajú slovíčka okamžite alebo hneď. Vedie to k boju s dospelým – neprinútiš ma. Potrebujú poznať zmysluplnosť požiadavky, prečo niečo majú urobiť. Namiesto rozkazom je dobré podať informácie o tom, ako sa čo má robiť, alebo použiť možnosť výberu – upraceš najprv bábiky alebo kocky? 

V situáciách ohrozenia sú však príkazy nutné (Zastav! – na ceste. Zatoč! – pri sánkovaní,  a pod...). 

> **Prestaň, lebo**... vyhrážky.

„Nehádž ten piesok do očí, lebo ťa zbijem.“ „Ešte jedno také slovo a dostaneš facku.“ 

Vyhrážky najmä u malých detí vyvolávajú strach. Dieťa si myslí, že najdôležitejšie pre rodiča je, aby ho počúvol. Počujú v tom aj variantu, že keď znesieš facku, môžeš hovoriť vulgárne. Vytvára sa tak opäť boj medzi rodičom a dieťaťom. Ak deti poslúchnu, tak opäť len preto, aby mali pokoj a nie preto, že je to pre nich zmysluplné. Alternatívou k vyhrážkam je vymedzovanie hraníc a limitov správania sa pomocou informácií či možností voľby: „Piesok v očiach veľmi bolí a môže ublížiť. Môžeme ho hádzať do vedierka alebo cez sitko, nie na druhých ľudí.“

> **Krik**

Krik zvyšuje agresívny náboj hrozieb a príkazov, vyvoláva strach a ešte väčší vzdor.

> **Pozri sa na...vezmi si príklad z**... porovnávanie, dávanie za vzor.

„Vezmi si príklad z Ivky, tá nemá žiaden problém s učením.“

Zvlášť verejné porovnávanie môže byť veľmi zraňujúce.

> **Ja pre teba...a ty**... zdôrazňovanie vlastných zásluh plus výčitky.

„Celé odpoludnie driem ako kôň a pán si po sebe nemôže upratať ani ponožky z obývačky!“

Vnútorná reakcia na druhej strane môže vzniknúť takáto: „No áno, ty musíš byť vždy ten najlepší.“

Lepšie je porovnávať seba s jasnými objektívnymi kritériami alebo sledovaním vlastných pokrokov za určité obdobie. 

> _**Ty snáď chceš?...Ty nechceš...?...**_ **rečnícke otázky.**

„Si normálny? Ty snáď chceš spadnúť?“

Takéto slová vzbudzujú pocit bezmocnosti a hnevu. Namiesto toho je vhodné podať informáciu: „Tá stolička sa môže ľahko prevrátiť.“ alebo zdieľať svoje pocity: „Už sa dosť hnevám. Očakávam, že...“

> **Ty si ale**... urážky a ponižovanie.

„Ty si ale nechápavá, Ja už neviem, ako ti to mám vysvetliť.“

Urážky zraňujú našu sebaúctu. Reagujeme na ne prudko. Aj milým hlasom to nie je nič príjemné: „Ty si ale prasiatko.“

> **To je náš génius! To si sa zas vyznamenal...!**... irónia, zhadzovanie.\*\*

„Ivan, mali by sme ti zatlieskať, že nám ukazuješ, ako to vyzerá v ZOO pri kŕmení.“

Irónia je agresia skrytá pod rúškom humoru. Menšie deti asi do 10 rokov iróniu nechápu. Staršie deti už vedia, čo to je a často ich to aj citovo veľmi zasiahne. 

Komunikačné štýly, ktoré pre nás predstavujú psychické ohrozenie, obsahujú štyri zložky: 

*   negatívne hodnotenie osoby a jej kvalít
*   zameranie na to, čo nie je v poriadku
*   negatívne zmienky o minulosti alebo budúcnosti
*   mocenský vzťah, nadradenosť

Pokúsme sa týmto spôsobom komunikácie vyhýbať a nahraďme ich efektívnymi spôsobmi komunikácie. Tie nájdete [tu](https://www.cpppapke.sk/aktuality/blog/ako-hovorit-s-detmi-ii-efektivne-sposoby-komunikacie).

**Spracovala:** Mgr. Andrea Čemanová - psychologička

---

**Zdroje:**

Kopřiva, P., Nováčková, J., Nevolovová, D. & Kopřivová, T. (2012). Respektovat a být respektován. Bystřice pod Hostýnem, Česká republika: Pavel Kopřiva – Spirála.

large_https://images.pexels.com/photos/6712706/pexels-photo-6712706.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-pavel-danilyuk-6712706.jpg&fm=jpg

medium_https://images.pexels.com/photos/6712706/pexels-photo-6712706.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-pavel-danilyuk-6712706.jpg&fm=jpg

small_https://images.pexels.com/photos/6712706/pexels-photo-6712706.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-pavel-danilyuk-6712706.jpg&fm=jpg

thumbnail_https://images.pexels.com/photos/6712706/pexels-photo-6712706.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-pavel-danilyuk-6712706.jpg&fm=jpg

https://images.pexels.com/photos/6712706/pexels-photo-6712706.jpeg?cs=srgb&dl=pexels-pavel-danilyuk-6712706.jpg&fm=jpg

V rámci spôsobov výchovy detí existujú rôzne prístupy. Ja by som sa rada zamerala na partnerský prístup vo vzťahoch a výchove. Dnešný svet neustále dáva do popredia rovnosť, slobodu a možnosť voľby. 

Ako hovoriť s deťmi I. | Neefektívne spôsoby komunikácie

Takmer každému z nás sa počúvajú slová pochvaly príjemne a častokrát nás tieto slová pohladia na duši: _„Ty si ale šikovný.” „Perfektná práca.”_ V živote sme sa s ňou stretli asi všetci či už v detstve, doma, v škole alebo v práci. Používame ju z rôznych dôvodov. Niekedy chceme navodiť príjemnú atmosféru, potešiť, povzbudiť druhého, aby pokračoval v určitom chovaní. Inokedy ňou chceme docieliť, aby druhí urobili, čo je potrebné, prípadne sa od druhej osoby tiež chceme dočkať pochvaly. Niekedy počúvame, že jej je málo, že ju neposkytujeme a aká je dôležitá. Podľa autorov rešpektujúcej výchovy nie každé pozitívne vyjadrenie je voči deťom aj dospelým prospešné (Kopřiva, Nováčková, Nevolová & Kopřivová, 2012). Pojem pochvala používajú pre pozitívne vyjadrenie o činnosti, správaní alebo vlastnosti druhej osoby, ktoré súčasne vyjadruje nerovný vzťah (jeden človek sa cíti v pozícii, v ktorej môže hodnotiť druhých). Skrytý význam pochvál podľa nich znie: „Robíš veci k mojej spokojnosti.”

_„Ten obrázok je veľmi pekný, vidíš, aká si šikovná.”_

_„No ty si všetko zjedol. Ty si dobrý chlapček.”_

Aj keď pochvaly na prvý pohľad prinášajú pozitívne pocity, primiešavajú sa k nim aj menšie či väčšie kvapky nepohody. **Nie je najlepšie, ak sú deti závislé od toho, či ich za nejakú činnosť vždy  pochválime alebo naopak pokarháme.** Pochvaly môžu vytvárať závislosť na vonkajšom hodnotení, na druhých ľuďoch, na autorite, čo do značnej miery obmedzuje vnútornú slobodu človeka a tak sa ľudia môžu stať závislými na autorite a ľahšie manipulovateľnými. Deti sa tak často učia urobiť niečo preto, aby sa zavďačili autorite a nie pre podstatu veci. Pochvala je istým druhom odmeny a stáva sa, že pochvala je tak často  cieľom dieťaťa a samotná činnosť je druhoradá. Znamená to, že pokiaľ nie je v okolí autorita, ktorá dieťaťu udelí pochvalu a pokiaľ mu chýba vnútorná motivácia, nemá dôvod správať sa správne, robiť niečo dobre, či dokonca vôbec niečo robiť. 

Podľa niektorých odborníkov je alternatívou k závislosti na hodnotení autoritou _**sebahodnotenie.**_ Sebahodnotenie je realistickým pohľadom na to, akí sme a čo robíme. Tiež je to schopnosť porovnávať svoj výkon či správanie s dostupnými kritériami a následne z toho vyvodzovať závery. Deti sa tak učia byť spokojnými, keď niečo urobia dobre a nepotrebujú k tomu obdiv a pochvalu druhých. Začnú sa tak zameriavať na činnosť samotnú, majú z nej potešenie a nečakajú, čo na to povie okolie. 

My všetci však niekedy potrebujeme počuť od svojho okolia reakciu na svoje správanie či výsledok nejakej činnosti. **Spätná väzba je teda naozaj veľmi dôležitá a potrebná v našom živote.** **Deti potrebujú cítiť náš záujem o nich, potrebujú našu pozornosť.** Často sa stáva, že na ne vieme hneď reagovať v situáciách, keď sa nesprávajú podľa našich predstáv. Venujeme im však pozornosť, keď sa im napríklad niečo podarí? Ako teda efektívne komunikovať s deťmi, keď im chceme pozitívne vyjadriť reakciu na ich správanie alebo výsledok nejakej činnosti? Uvedieme niekoľko námetov. 

**Podanie informácie (**_**spätná väzba**_**)** týkajúcej sa priebehu a výsledku toho, čo robíme alebo ako sa správame. Spätná väzba sa zameriava na činnosť alebo správanie, nehodnotí však osoby. **Je dobré nevyslovovať všeobecné konštatovania** typu _„Je to pekné”,_ skôr sa zamerajte na konkrétnosť _„Páči sa mi, koľko farieb si použila, pôsobí to na mňa veselo.”_

Rozdiel medzi pochvalou a pozitívnou spätnou väzbou:

_„Tvoja úvaha o priateľstve je napísaná prehľadne, je členená do odstavcov podľa toho, čo k sebe patrí, myšlienky sa neopakujú a tie citáty sú naozaj nevšedné.”_ – pozitívna spätná väzba.

_„Ty si ale naozaj literárne nadaný, napísal si to veľmi pekne. Tú úvahu o priateľstve pošleme do súťaže.”_ – pochvala.

Niekedy ale chceme pridať k pozitívnemu popisu aj pozitívne emócie, ktoré môžeme vyjadriť tzv. _**ocenením**_. Ocenenie vyjadruje rešpekt a uznanie. Ide o rovnocenný vzťah, pri ktorom si deti budujú svoju sebaúctu. 

_„Vidím, že si obutý. Pravá a ľavá topánka sú spravne a prezúvky sú tiež odložené.”_ namiesto _„No ty si ale šikulka! Vidíš, že sa vieš obuť sama, keď chceš.”_

_„Máš asi poriadnu radosť, že už dokážeš preplávať celý bazén. Spočiatku sa ti do toho nechcelo, ale potom si sa do toho pustil a vytrval si. Ja mám samozrejme radosť s tebou.”_ namiesto _„Ty si ale perfektný plavec!”_ Dôležité je pri spätnej väzbe pomenovať aj svoje pocity, ak cítime radosť z úspechu dieťaťa. 

Ak napríklad menšie deti ukazujú svojim rodičom obrázky, ktoré namaľovali a pýtajú sa, či je to pekné, skúste odpovedať _„Čo si myslíš ty?” „Tebe sa to páči?”_. Pokiaľ ale naďalej chcú počuť vaše hodnotenie, skúste vyjadrovať len svoj názor a nehodnotťe: _„Myslím si, že…” „Mne sa na tom páči...”_

 Výrazom ocenenia je aj _**poďakovanie**_:

_„Bolo vidieť, že si prišla po tréningu unavená. Napriek tomu si šla s bratom na ihrisko, keď som ja nemohla. Ďakujem, pomohlo mi to a Janko bol tak rád.”_

 Súčasťou ocenenia môže byť _**súhrnné označenie**_ toho, ako sa práve dieťa zachovalo:

_„Bolo vidieť, že máš zo zubára strach, ale prekonal si to, otvoril si pusu a nechal sa vyšetriť. Tomu hovorím statočné správanie.”_ namiesto _„Ty si ale statočný chlapec.”_

Psychológ Gordon (2012) je podobného názoru, že pochvala nie je pre deti vždy prospešná. Pozitívne hodnotenie, ktoré dávame dieťaťu, nemusí byť vždy v zhode s jeho predstavou, ktorú o sebe má a tak to môže u dieťaťa vyvolať odpor: _„Nie som pekná, som škaredá.”_ Poukazuje tiež na to, že sú rodiny, kde sa deti často chvália. Ak pochvala chýba, deti to môžu brať ako kritiku: _„Nepovedala si na môj účes nič pekné, takže sa ti určite nepáči.”_ Tiež poukazuje na fakt, že deti pochvalu často vnímajú ako manipuláciu: _„Hovoríš to len preto, aby som sa viac učila.”_ Deti sa tiež často cítia trápne, keď ich rodičia pochvália, najmä pred kamarátmi: _„Ale oci, to nie je pravda.”_ Podobne ako autori rešpektujúcej výchovy aj Gordon poukazuje na riziko, že často chválené deti sa môžu na pochvale stať závislé a môžu si ju dokonca vyžadovať: _„Nepovedal si ani slovo ohľadom mojej upratanej izby.”_ 

Iné zaujímavé podnety ku téme pochvaly rozobrala aj pani Koníčková čerpajúca zo zdroja  - Sal Severe: Čo robiť, aby sa vaše deti vhodne správali.  Okrem už spomínanej potreby konkrétnosti, pravdivosti, úprimnosti a vyjadrenia svojich pocitov pri podávaní spätnej väzby namiesto klasickej pochvaly, apeluje tiež na to, aby sme sa vyvarovali pochvaly, v ktorej je ukrytá nejaká výčitka: „No, výborne, myslel som, že to nikdy neurobíš.“  

**Skúsme sa teda zamerať na podávanie kvalitnej, konkrétnej, pravdivej spätnej väzby voči dieťaťu, kedy popisujeme správanie alebo výsledok jeho činnosti bez jeho ohodnotenia. Pridajme k tomu ocenenie, ktorým voči dieťaťu vyjadrujeme rešpekt. Zamerajme sa na budovanie jeho zdravej sebaúcty a podporujme u neho jeho vnútornú motiváciu k činnosti namiesto závislosti od okolitej pochvaly.** 

**Vypracovala:** Mgr. Andrea Čemanová

---

**Zdroje:**

Gordon, T. (2012).Výchova bez poražených. Řešení konfliktu mezi rodiči a dětmi. Praha, Česká republika: Malvern.

Kopřiva, P. , Nováčková, J., Nevolovová, D. & Kopřivová, T. (2012). Respektovat a být respektován. Bystřice pod Hostýnem, Česká republika: Pavel Kopřiva – Spirála.

Koníčková, J.. Ako deti správne chváliť? Dostupné z: [https://eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/380/ako-deti-spravne-chvalit](https://eduworld.sk/cd/jaroslava-konickova/380/ako-deti-spravne-chvalit)

large_https://images.unsplash.com/photo-1489451058181-433dc9ffa757?ixid=MXwxMjA3fDB8MHxwaG90by1wYWdlfHx8fGVufDB8fHw%3D&ixlib=rb-1.2.1&auto=format&fit=crop&w=1652&q=80

medium_https://images.unsplash.com/photo-1489451058181-433dc9ffa757?ixid=MXwxMjA3fDB8MHxwaG90by1wYWdlfHx8fGVufDB8fHw%3D&ixlib=rb-1.2.1&auto=format&fit=crop&w=1652&q=80

small_https://images.unsplash.com/photo-1489451058181-433dc9ffa757?ixid=MXwxMjA3fDB8MHxwaG90by1wYWdlfHx8fGVufDB8fHw%3D&ixlib=rb-1.2.1&auto=format&fit=crop&w=1652&q=80

thumbnail_https://images.unsplash.com/photo-1489451058181-433dc9ffa757?ixid=MXwxMjA3fDB8MHxwaG90by1wYWdlfHx8fGVufDB8fHw%3D&ixlib=rb-1.2.1&auto=format&fit=crop&w=1652&q=80

https://images.unsplash.com/photo-1489451058181-433dc9ffa757?ixid=MXwxMjA3fDB8MHxwaG90by1wYWdlfHx8fGVufDB8fHw%3D&ixlib=rb-1.2.1&auto=format&fit=crop&w=1652&q=80

Takmer každému z nás sa počúvajú slová pochvaly príjemne a častokrát nás tieto slová pohladia na duši: „Ty si ale šikovný.” „Perfektná práca.” V živote sme sa s ňou stretli asi všetci či už v detstve, doma, v škole alebo v práci. 

Pochvala versus spätná väzba a ocenenie

Dňa _**1\. marca 2021 o 10:00 hod.**_ sa uskutočnila on-line pracovná porada _školských koordinátorov vo výchove a vzdelávaní základných škôl, gymnázií, stredných odborných škôl a konzervatórií_ v územnej pôsobnosti pracoviska.

Hlavnými témami stretnutia boli:

*   Riziká virtuálneho prostredia nielen v dobe covidovej – prezentovala _Mgr. Veronika Borgoňová, psychologička CPPPaP._
*   Feedback o preventívnych aktivitách CPPPaP v online priestore – referovala _PhDr. Martina Trebuňáková, psychologička a vedúca oddelenia poradenstva sociálneho vývinu a prevencie CPPPaP._
*   Diskusia k uvedeným témam a k aktuálnym otázkam práce školského koordinátora vo výchove a vzdelávaní v základnej škole.

large_photo-1454165804606-c3d57bc86b40.jpeg

medium_photo-1454165804606-c3d57bc86b40.jpeg

small_photo-1454165804606-c3d57bc86b40.jpeg

thumbnail_photo-1454165804606-c3d57bc86b40.jpeg

photo-1454165804606-c3d57bc86b40.jpeg

Pracovná porada školských koordinátorov ZŠ a SŠ

Pracovná porada školských koordinátorov ZŠ a SŠ

Posledné oznamy

Náš blog